Najťažší, ale najkrajší deň

píše Pranjal:

Každý rok sa v New Yorku v Queense beží najdlhší beh na svete. Je to Self Transcendence 3100 mile race, 3100 míľ alebo 4988km na 900m betónovom okruhu okolo školy v centre mesta. Behá sa každý deň od 6:00 do 24:00. Od polnoci do šiestej ráno majú bežci povinnú prestávku. Ide bezpochyby o najťažší bežecký pretek na svete. Jeho zakladateľom je môj Majster Sri Chinmoy. Tento beh je dokonalou manifestáciou jeho učenia a to, že nič nie je nemožné. Naša myseľ vidí všade prekážky, ale sila nášho srdca je nekonečne silnejšia ako akákoľvek prekážka, ktorá sa pred nás postaví.

Keď bežíte takýto beh, je nevyhnutné, aby ste sa naučili pracovať so svojou mysľou. Pred tým, ako som v roku 1994 prišiel prvý krát do styku s učením môjho Majstra, som sa behu nikdy nevenoval. Ale ako som začal meditovať, postupne som v sebe objavoval kapacitu, o ktorej som predtým nemal ani len tušenia. Môj Majster o nej bezpochyby vedel a viedol ma tak, aby som ju v sebe postupne objavil aj ja. Pod jeho neustálym tichým vedením som sa naučil kontrolovať svoju neprestajne pochybujúcu myseľ počas takéhoto behu. Keď sa človek začne dotýkať hranice svojich schopností, až vtedy začne naozaj vnímať, akú silu má naše srdce, a že pomocou neho dokážeme veci, ktoré sú na prvý pohľad nemožné.

Príbeh, ktorý vám chcem teraz rozpovedať sa stal v roku 2006, keď som bežal tento beh po druhý krát. Rok predtým som s milosťou môjho Majstra dobehol za 59 dní 12 hodín. V roku 2006 Sri Chinmoy stanovil limit na 52 dní, čo bolo o viac ako týždeň rýchlejšie, ako som zabehol v predchádzajúcom roku. Na začiatku to vyzeralo, že s týmto limitom by som nemal mať problém, ale ako sa únava zväčšovala a moje tempo spomaľovalo, bolo mi jasné, že to nebude až také jednoduché.

Väčšinou som behával od rána od 6:00 do 23:30 s tým, že som mal jednu 15 minútovú prestávku o tretej poobede. Ale asi dva týždne pred koncom moja rýchlosť klesla natoľko, že som musel upraviť svoj režim. Začal som behať až do poslednej minúty, až do polnoci. Posledný týždeň som musel zrušiť aj svoju jedinú prestávku a behal som každý deň 18 hodín. Vtedy som cítil, že idem naozaj na doraz. Ten, kto takéto niečo nezažil, len ťažko pochopí, aké to je. Každý deň som sa budil o 5:15 taký unavený, že som si hovoril, že toto predsa nemôžem prežiť. Meditoval som a asi o 5:40 som sadol na bicykel a išiel na štart, ktorý bol vzdialený asi kilometer od miesta, kde som spal.

To, čo ma tie posledné dni nieslo dopredu, už nebola sila mojich svalov, pretože v nich už nič neostalo, to bola čistá milosť môjho Majstra, ktorou živil túto vyčerpanú fyzickú schránku. Vtedy som robieval okolo 100 kôl denne, čo bolo asi 90km. To najťažšie ma však ešte stále čakalo. A to bol môj posledný, 52 deň. Na tento deň meteorológovia predpovedali príchod horúceho, tropického frontu do oblasti New Yorku. Teplota sa mala v tieni vyšplhať k 37°C a vlhkosť mala byť asi 80%. New York, ako pobrežné mesto je známe tým, že sa tu teploty a vlhkosť vyšplhajú k takýmto hodnotám. No a mne v tejto saune ostávalo zabehnúť posledných 92 kôl, čo je asi 80km (skoro dva maratóny), aby som stihol limit. Keď bežíte v takejto vysokej teplote a hlavne vlhkosti, telo sa už nedokáže zbavovať prebytočného tepla potením, pretože ten sa pri vysokej vlhkosti z povrchu vašej pokožky neodparuje, ale len steká po nej. Každú hodinu vaše telo takto stráca niekoľko litrov tekutín, ktoré nedokáže už v takomto množstve prijať pitím. Vy sa dehydrujete, telo sa prehrieva a váš výkon prudko klesá.

V ten deň som sa postavil na štart s tým, že dám do toho všetko a ostatné je v rukách Najvyššieho. Ako teplota a vlhkosť postupne stúpali, akoby som už prestal vnímať svoje telo. Okolo obeda sa teplota vyšplhala na predpovedaných 37°C v tieni. Na slnku bola však vysoko cez 40°C a samotná vlhkosť k tomu pridáva ešte ďalších pocitových 10°C. Z toho poobedia, ktoré prišlo, si veľa nepamätám. Bežal som v úplnom delíriu. Viem len, že okolo 14:00, ako každý deň, počas tej najväčšej horúčavy, prišiel Sri Chinmoy, aby nás povzbudil svojou prítomnosťou a dodal nám vnútornú silu pokračovať.

Okolo tretej popoludní som sa, ako sa hovorí, dotkol dna. Zrazu som si uvedomil, že už ďalej nemôžem. V tom momente som práve bežal v spodnej časti okruhu, popri detskom ihrisku. Fyzicky a aj psychicky som bol na dne. Už som ďalej nemohol. Po lícach sa mi začali kotúľať slzy a ja som začal vnútorne doslova kričať, „Guru, ja už ďalej nemôžem, je to príliš ťažké, načo to vlastne robím...“

A vtedy som zbadal na konci rovinky, na stĺpe plagát. Bol to plagát na koncert môjho Majstra, ktorý tam niekto nalepil pred pár dňami. V tom momente ako keby všetko zmizlo. Už som nič nevidel, nič nepočul a ani necítil. Existovala len tvár môjho Majstra.

Zrazu, ako som sa k tomu miestu približoval, sa zhora zniesla krásna biela holubica a posadila sa priamo pod tento plagát. Vôbec jej nevadilo, že som sa k nej približoval a že som ju minul len o pár centimetrov. A vtedy som začul hlas vo svojom vnúti, „You are doing it for me! You are doing it for me! “, „Robíš to pre mňa! Robíš to pre mňa!“. Bol to hlas môjho Majstra. V tom momente som vedel, že to dokážem.

Ten rok som zabehol 3100 míľ za 51 dní, 16 hodín a 22 minút. Necelú hodinu a trištvrte pred limitom. Bol to najťažší deň môjho života. Bol to najkrajší deň môjho života.

Ďakujem, Guru.

Viac o 3100 míľovom behu sa dozviete na:

www.srichinmoyraces.org/3100

Viac o ultrabehu ako takom:

www.ultrabeh.sk